Pamatuji časy
Autor: Anastázia Mahovská
Pamatuji časy, když dávaly se klíče pod rohožku
Po dedine niesol sa hlahol zvonov a ľudia s modlitebnými knižkami pod pazuchou vracali sa domov
po nedeľnej pobožnosti.
František otvoril okno v obývačke dokorán a nasával plnými dúškami tichú radosť, ktorá sa dá zažiť iba
v jesennom dni, keď je počasie ustálene v slnečných lúčoch po začínajúcich ranných mrazíkoch.
Pestré farby jesene rozjasňuje číry vzduch
a z okolitých hôr vpíja sa do fotografického obrazu prírody namodravý opar.
V tomto sviatočnom rozjímaní ucítil neodolateľnú vôňu nedeľného obeda, podíval sa na svojho malého synáčika Františka v postieľke a potom vykročil ku gauču, na ktorom som sa pustila
do vyšívania obrazu červených vlčích makov, ktorý mama vyšívala po večeroch a opýtal sa potichu: „Stázka, a mama o tom vie, že jej takto pomáhaš?“
V tom prišla mama z kuchyne a dala nám okoštovať po kúsku rezňa: „To je v poriadku,
veď už je z nej školáčka. Pomáha mi s bábätkom, tak prečo by nezvládla vyšívať malé čiarky cez krížiky kanavy. Nech si to vyskúša, keď je taká zvedavá.“
Ty čiarky som trošku poplietla, ale mama to moje prvé vyšívanie nevypárala. Nechala ho navždy v tom obraze. Ta malá začiatočnícka nedokonalosť v inak dokonalom obraze mi vždy pripomenula maminu lásku k nám deťom a trpezlivú múdrosť v jej každodennom konaní.
Veď kto iný, ak nie rodičia, by mal podporovať zvedavosť detí a nebrániť im v ich snažení objavovať a učiť sa, iba preto, že nemá náladu, čas, alebo že sa bojí, aby deti zasa niečo nepokazili.
Obedovali sme obľúbenú slepačiu polievku
s rezancami a „poščaj“ rezne so šľahačkou.
A prečo poščaj?
Raz, keď prišla susedka požičať si pred obedom múku, mama zabudla, že ju bude sama potrebovať, a tak nakoniec musela obaliť rezne iba do brezlí a vajíčka.
Suseda pochádzala zo vzdialenej dediny Hľoty, kde sa hovorilo nárečím u nás nezvyklým, a tak nechodila si požičať, ale poščať.
Vajíčko sa však bez múky pripaľovalo, a tak málo prepečené mäsko naskladala mama do pekáča na slaninku a všetko poprekladala krúžkami cibule. V pekáči sa potom rezne dopiekli domäkúčka, až sa rozplývali na jazyku. Boli krehké ako torta, a preto sa ešte dozdobovali šľahačkou.
Susedia po tej vôni zo slaninky, mäska a cibule behali do krčmy ešte častejšie s džbánkami na pivo, ako tomu bývalo obvykle.
Tata sa pri obede zmienil o susedovi Šaňovi.
„Ten Šaňo nám toho psa vykŕmi, že Zorka bude za chviľku tlstá ako prasnica. Chcel som mu dať jedno jej šteňa, keď má tak rád psi, ale odmietol. Hádam, že ta jeho mu to asi nedovolí.“
Po obede som dostala dve koruny na kino a zmrzlinu.
V Ochodnici mali dospelí zavedený blahodárny zvyk pre zachovanie populácie a rodinnej pohody. Všetečným školákom od jednej hodiny popoludní premietali v miestnom kine rozprávky a filmy pre deti, aby rodičia mali po sviatočnom obede siestu pre seba.
Po dobrom zažití jedla a nedeľnom šľofíku išli celé rodiny popozerať futbalový zápas.
Zišla sa tam celá dedina a vždy bolo veselo až do noci.
Do zachrípnutia hlasiviek a vybitia všetkých emócii sa fandilo nášmu oddielu TJ (telovýchovná jednota) Kysučan Ochodnica a zhusta sa nadávalo protivníkom, ale najviac sa kričalo na rozhodcov.
Občas padla aj nejaká tá facka a bolo jedno či na ihrisku, alebo za žŕdkovou ohradou, ale po zápase všetci svorne naskákali schladiť sa do rieky Kysuce.
Nám deťom zdalo sa byť najveselšie, keď sa do rieky skákalo počas zápasu. V tomto prípade vždy skákali ako prví rozhodcovia.
Z vody na breh už liezli iba smädní chlapi.
Súper - nesúper, všetci už mali v hlave iba najzákladnejšie priority, čo najrýchlejšie sa zavlažiť čapovaným pivom a zahnať hlad kotlíkovým guľášikom.
Tu tradíciu z domova, ľahnúť si po dobrom obede, dodržiavam veľmi dôsledne dodneska a vždy sa mi vybaví tatov veselý bonmot: „ Aby do roboty nálada a sila bola, sadielko zaviazať je veru treba.“
Než som odyšla do kina, začula som ešte, ako sa tata pýtal mamy: „ Marienka, nebrala si z pivnice slivovicu?“
Mama sa podívala prekvapene: „ Nie, veď vieš, že ja do tej zadnej pivnice nechodím, nie je tam okno a ja sa tam bojím.“
„Tak z toho som blázon. V poslednej dobe sa mi zdá, že akosi z nej ubúda. Vieš čo? Ten kľúč od pivnice už nebudeme nechávať pod rohožkou, ale budeme ho vešať na klinec do humna.“
Ferko si pred spaním spomenul, že zabudol dočapovať do fľašky slivovicu a čo by to bolo za budenie, keby sa ráno na cestu do roboty nezahrial štamprlíkom slivovičky?
Vzal fľašku a v pyžame zbehol po schodoch do pivnice, ale zarazilo ho vysadené sklo z dverí opreté o stenu. Odomkol dvere, šťuknul vypínačom a uvidel Šana, ako si z demižóna nalieva do čútory slivovicu a pritom si svieti na lup baterkou stisnutou v zuboch.
Ferko sa zlostne nadýchol a rozkričal sa na zlodeja: „Ty si teda sused! Teraz už viem, prečo si furt kŕmil Zorku! Čo tu robíš ty odroň? Ty podomkár lenivý! Čo si myslíš, ty chrapúň vysomárený, kamže teraz pôjdeš s tou slivovicou?!“
Šaňo bol tak zaskočený, že iba bezradne vyhŕkol:
„ Teraz už do riti, keď si ma zbadal!
A na čo ti bude toľko slivovice?
Aj tak ju sám nevyslopeš!“
A jak to chodí dneska v Ochodnici? www.anny.cz/prezentace-zobrazit.php?kat=pozsr&cislo=150
OCHODNICA
V hornej časti obce vyviera Ochodnický minerálny prameň "Vajcovka", ktorý bol vyhlásený za chránený prírodný výtvor.
Prameň sa nachádza v oplotenom areáli vzdialenom cca 15m od potoka. Výmera chráneného územia je 0,0158 ha. Ide o upravený prameň mineralizovanej marinogénnej vody nátriovo - chloridového chemického zloženia s obsahom sirovodíka. Jedná sa o charakteristický jav flyšového pásma.
Po dedine niesol sa hlahol zvonov a ľudia s modlitebnými knižkami pod pazuchou vracali sa domov
po nedeľnej pobožnosti.
František otvoril okno v obývačke dokorán a nasával plnými dúškami tichú radosť, ktorá sa dá zažiť iba
v jesennom dni, keď je počasie ustálene v slnečných lúčoch po začínajúcich ranných mrazíkoch.
Pestré farby jesene rozjasňuje číry vzduch
a z okolitých hôr vpíja sa do fotografického obrazu prírody namodravý opar.
V tomto sviatočnom rozjímaní ucítil neodolateľnú vôňu nedeľného obeda, podíval sa na svojho malého synáčika Františka v postieľke a potom vykročil ku gauču, na ktorom som sa pustila
do vyšívania obrazu červených vlčích makov, ktorý mama vyšívala po večeroch a opýtal sa potichu: „Stázka, a mama o tom vie, že jej takto pomáhaš?“
V tom prišla mama z kuchyne a dala nám okoštovať po kúsku rezňa: „To je v poriadku,
veď už je z nej školáčka. Pomáha mi s bábätkom, tak prečo by nezvládla vyšívať malé čiarky cez krížiky kanavy. Nech si to vyskúša, keď je taká zvedavá.“
Ty čiarky som trošku poplietla, ale mama to moje prvé vyšívanie nevypárala. Nechala ho navždy v tom obraze. Ta malá začiatočnícka nedokonalosť v inak dokonalom obraze mi vždy pripomenula maminu lásku k nám deťom a trpezlivú múdrosť v jej každodennom konaní.
Veď kto iný, ak nie rodičia, by mal podporovať zvedavosť detí a nebrániť im v ich snažení objavovať a učiť sa, iba preto, že nemá náladu, čas, alebo že sa bojí, aby deti zasa niečo nepokazili.
Obedovali sme obľúbenú slepačiu polievku s rezancami a „poščaj“ rezne so šľahačkou.
A prečo poščaj?
Raz, keď prišla susedka požičať si pred obedom múku, mama zabudla, že ju bude sama potrebovať, a tak nakoniec musela obaliť rezne iba do brezlí a vajíčka.
Suseda pochádzala zo vzdialenej dediny Hľoty, kde sa hovorilo nárečím u nás nezvyklým, a tak nechodila si požičať, ale poščať.
Vajíčko sa však bez múky pripaľovalo, a tak málo prepečené mäsko naskladala mama do pekáča na slaninku a všetko poprekladala krúžkami cibule. V pekáči sa potom rezne dopiekli domäkúčka, až sa rozplývali na jazyku. Boli krehké ako torta, a preto sa ešte dozdobovali šľahačkou.
Susedia po tej vôni zo slaninky, mäska a cibule behali do krčmy ešte častejšie s džbánkami na pivo, ako tomu bývalo obvykle.
Tata sa pri obede zmienil o susedovi Šaňovi.
„Ten Šaňo nám toho psa vykŕmi, že Zorka bude za chviľku tlstá ako prasnica. Chcel som mu dať jedno jej šteňa, keď má tak rád psi, ale odmietol. Hádam, že ta jeho mu to asi nedovolí.“
Po obede som dostala dve koruny na kino a zmrzlinu.
V Ochodnici mali dospelí zavedený blahodárny zvyk pre zachovanie populácie a rodinnej pohody. Všetečným školákom od jednej hodiny popoludní premietali v miestnom kine rozprávky a filmy pre deti, aby rodičia mali po sviatočnom obede siestu pre seba.
Po dobrom zažití jedla a nedeľnom šľofíku išli celé rodiny popozerať futbalový zápas.
Zišla sa tam celá dedina a vždy bolo veselo až do noci.
Do zachrípnutia hlasiviek a vybitia všetkých emócii sa fandilo nášmu oddielu TJ (telovýchovná jednota) Kysučan Ochodnica a zhusta sa nadávalo protivníkom, ale najviac sa kričalo na rozhodcov.
Občas padla aj nejaká tá facka a bolo jedno či na ihrisku, alebo za žŕdkovou ohradou, ale po zápase všetci svorne naskákali schladiť sa do rieky Kysuce.
Nám deťom zdalo sa byť najveselšie, keď sa do rieky skákalo počas zápasu. V tomto prípade vždy skákali ako prví rozhodcovia.
Z vody na breh už liezli iba smädní chlapi.
Súper - nesúper, všetci už mali v hlave iba najzákladnejšie priority, čo najrýchlejšie sa zavlažiť čapovaným pivom a zahnať hlad kotlíkovým guľášikom.
Tu tradíciu z domova, ľahnúť si po dobrom obede, dodržiavam veľmi dôsledne dodneska a vždy sa mi vybaví tatov veselý bonmot: „ Aby do roboty nálada a sila bola, sadielko zaviazať je veru treba.“
Než som odyšla do kina, začula som ešte, ako sa tata pýtal mamy: „ Marienka, nebrala si z pivnice slivovicu?“
Mama sa podívala prekvapene: „ Nie, veď vieš, že ja do tej zadnej pivnice nechodím, nie je tam okno a ja sa tam bojím.“
„Tak z toho som blázon. V poslednej dobe sa mi zdá, že akosi z nej ubúda. Vieš čo? Ten kľúč od pivnice už nebudeme nechávať pod rohožkou, ale budeme ho vešať na klinec do humna.“
Ferko si pred spaním spomenul, že zabudol dočapovať do fľašky slivovicu a čo by to bolo za budenie, keby sa ráno na cestu do roboty nezahrial štamprlíkom slivovičky?
Vzal fľašku a v pyžame zbehol po schodoch do pivnice, ale zarazilo ho vysadené sklo z dverí opreté o stenu. Odomkol dvere, šťuknul vypínačom a uvidel Šana, ako si z demižóna nalieva do čútory slivovicu a pritom si svieti na lup baterkou stisnutou v zuboch.
Ferko sa zlostne nadýchol a rozkričal sa na zlodeja: „Ty si teda sused! Teraz už viem, prečo si furt kŕmil Zorku! Čo tu robíš ty odroň? Ty podomkár lenivý! Čo si myslíš, ty chrapúň vysomárený, kamže teraz pôjdeš s tou slivovicou?!“
Šaňo bol tak zaskočený, že iba bezradne vyhŕkol:
„ Teraz už do riti, keď si ma zbadal!
A na čo ti bude toľko slivovice?
Aj tak ju sám nevyslopeš!“
A jak to chodí dneska v Ochodnici? www.anny.cz/prezentace-zobrazit.php?kat=pozsr&cislo=150
OCHODNICA
V hornej časti obce vyviera Ochodnický minerálny prameň "Vajcovka", ktorý bol vyhlásený za chránený prírodný výtvor.
Prameň sa nachádza v oplotenom areáli vzdialenom cca 15m od potoka. Výmera chráneného územia je 0,0158 ha. Ide o upravený prameň mineralizovanej marinogénnej vody nátriovo - chloridového chemického zloženia s obsahom sirovodíka. Jedná sa o charakteristický jav flyšového pásma.
webmaster: Lukáš Podzimek