Chrobák žravý - americký
Autor: Anastázia Mahovská
Chrobák žravý - americký
Když mandelinka stála demižón nejlepší slivovice.
SLOBODNÝ SLOVENSKÝ VYSIELAČ BANSKÁ BYSTRICA /Spomienky na Socializmus/
Narodila som sa v malej dedinke, ktorú pomenovali podľa jazera, ktoré museli pašeráci zo susedných dedín obchádzať, keď chodili tovar vymieňať do Poľska. Preto, keď jazero vypustili, osadníci dali novej vieske meno Ochodnica.
Dedinku chovajú horské kopce v náručí, horské pramienky jej život vlievajú
do riečky Ochodničanky a tá sa vlieva do rieky Kysuce. Mám právo domnievať sa teda, že som pravá horalka, oddojčená slivovicou a vykŕmená na slaninke
a domácich klobáskach.
Doktora sme nepoznali, všetko liečilo sa borovičkou, domácou slivovicou
a optimizmom. Keď bolelo ma bruško z prejedenia, tata ma vzal do krčmičky, objednal nám po štamprlíku borovičky a on si ešte priobjednal jedno čapované pivko. Spišskou borovičkou liečili sa malé deti a pre školákov a dospelých bola zasa vyskúšaným liekom slivovica.
Tak sa v tých dobách kurírovalo najlepšou medicínou sveta, čo pálila sa v každej chalupe, aj keď to bolo zakázané, veď slivky rástli na každej medzi a za každým plotom.
Bola to rozprávková doba, veď mohla som počúvať chlapské báchorky o tom, čo má ktorý lepšie a väčšie ako jeho sused, pri ktorých som sa nasmiala, ako nikdy v živote. Poväčšine rozbolelo ma bruško, keď sa tata chystal
na jedno, lebo dve, v nedeľu po obede medzi chlapov do krčmy.
Najradšej som počúvala strýka Blažka.
Vyprával ako rozprávková knižka.
Čím viac ho chlapi popchávali, tým viac pridával si, tým väčšie mal včely, zajacov, tým viacej mal dcér, pretože za každú cenu chcel mať syna, veď on bol chlapisko, on bol, ako sa patrí horal, aj keď meral iba 160 centimetrov - ešte k tomu v čižmách.
Tam, kde bol náš strýko, tam bola vždycky veľká psina. Tata ma posadil na stoličku a opýtal sa strýka: „Počúvaj ma, Blažko! Vraj sa chystáš stavať dom pre svoju dievku, čo chodí za ňou ten lieskovan?
To je šikovný chalan. Hrá dobre futbal, bol by z neho dobrý útočník. Takého by sme, na môj veru, potrebovali do oddielu. Čo ty na to? Bude svadba?"
Strýko sa poškrabkal za uchom a tváril sa nezvyklo ustarane: „Veď hej, ale najskôr musím opraviť strechu.“ „Ale veď strechu si prerábal nedávno, či nie?”
Blažko šibalsky zažmurkal
a bez zaváhania vysúkal pohotovú odpoveď: „To máš pravdu, lenže včely som v zime vykŕmil cukrom zo Slaného,
čo priniesla moja starká
z brigády, z repy, z Čiech a to ti je naozaj výživné žrádlo.
Ty muchy mi po ňom nosia med v kýbľoch a občas s nimi nedoletia. Boli také ťažké, že im popadali a rozlámali škridľu. To už nie je strecha, ale sito.“ To sa ešte stále vykrúcal, nechcel priznať, že už zase bude stavať nový dom, už piaty, pre ďalšiu svoju dievku súcu na vydaj.
Medzitým si k tým vysmiatym humoristom prisadol, od vedľajšieho stolu, aj klampiar Ďuro a hneď začal mudrovať: „Keď budeš už opravovať strechu Blažko, mal by si si nechať vyčistiť aj ríne. Určite budú
od toho medu zanesené a to vieš, voda je sviňa, tá si cestu nájde!“ Blažkovi priniesol na posilnenie pohárik slivovice, dobre vedel, že má ešte ďalšie dievky nevydaté a možno ešte nejaká pribudne, veď jeho žena bola čiperná, vždy vysmiata a plná života.
Strýko sa nadýchol, obrátil darovanú slivovicu na ex, zapil ju pivom a navrhol návštevu u nich doma: „Tak dobre! Prídi
ku nám, dohodneme to. Žena zabila zajaca, navarila z každého ucha tanier huspeniny, mäsko prešpikovala slaninkou a upiekla
na bukovom dreve.
Tých zajacov už nemôžem ani cítiť, začínam mať chuť
na prasiatko, a to pekne vyúdené na slivke.
Bude zabíjačka, ale musíš prísť ty Ferko, pretože Mišo by na tu sviňu nemal silu.
To ti je svinisko ohromné ako teľacko, musel som aj chlievu zdvihnúť strechu, aby sa tam vôbec pomestila.
Vykŕmili sme ju burgyňou, čo svokra nasiala na tom záhumienku, čo rozsypal sa nám ten liadok z Chile, keď bola ta prietrž a vrecká sa nám rozmokli na voze.“
Zrazu, odkiaľsi, pripotácal sa sváko Ondrej k nášmu stolu a natiahol ruku k facke: „Takú ti dám .... jednu po papuli, .... ty starý somár! Ty .... ty pľuha cigánska! Vylepím ti jednu, že vybehne ti sopeľ, ty chruňo jeden … akísi.“
Chlapi vybuchli v hurónsky smiechot, až plieskali sa do kolien pri lapaní dychu. Ondrej hodil balans, prichytil sa Blažka za rameno, ale nakoniec iba chrapľavo zajódloval, zalengal vzduchom a terigal sa
pre ďalšie pivo.
Mrmlal si pod fúzisko do vrávoravého kroku voľačo o somároch sprostých, cigáňoch hlúpych a vychýrených zlodejoch.
Ešte stále nedokázal zabudnúť Blažkovi,ako ho v lete pred piatimi rokmi dobehol, keď mu predal do jeho zbierky hmyzu v škatuľke od zápaliek vzácneho chrobáčika, čo vraj priniesol mu jeho sused, ktorý sa vrátil domov od príbuzných z Ameriky.
Ondrej ho vtedy kúpil za demižón najlepšej slivovice
z pred dvanástich rokov, keď poviedlo sa teplé leto
a slivky boli najsladšie,
čo pamätali v celej dedine.
To sa ešte nevedelo o mandelinkách.
Za pár rokov na to,
už zbierali mandelinky po kýbľoch
a podaktorí lenivejší dedinčania
začali na americké chrobáčiky
so zasmušilým úškľabkom
hojne sypať biely prášok,
prejemňučký JED
hrozivo zákerné DDT.
(10.01.2007)
Anastázie Mahovská:
www.pozitivni-noviny.cz/cz/clanek-2006121570
Když mandelinka stála demižón nejlepší slivovice.
SLOBODNÝ SLOVENSKÝ VYSIELAČ BANSKÁ BYSTRICA /Spomienky na Socializmus/
Narodila som sa v malej dedinke, ktorú pomenovali podľa jazera, ktoré museli pašeráci zo susedných dedín obchádzať, keď chodili tovar vymieňať do Poľska. Preto, keď jazero vypustili, osadníci dali novej vieske meno Ochodnica.
Dedinku chovajú horské kopce v náručí, horské pramienky jej život vlievajú
do riečky Ochodničanky a tá sa vlieva do rieky Kysuce. Mám právo domnievať sa teda, že som pravá horalka, oddojčená slivovicou a vykŕmená na slaninke
a domácich klobáskach.
Doktora sme nepoznali, všetko liečilo sa borovičkou, domácou slivovicou
a optimizmom. Keď bolelo ma bruško z prejedenia, tata ma vzal do krčmičky, objednal nám po štamprlíku borovičky a on si ešte priobjednal jedno čapované pivko. Spišskou borovičkou liečili sa malé deti a pre školákov a dospelých bola zasa vyskúšaným liekom slivovica.
Tak sa v tých dobách kurírovalo najlepšou medicínou sveta, čo pálila sa v každej chalupe, aj keď to bolo zakázané, veď slivky rástli na každej medzi a za každým plotom.
Bola to rozprávková doba, veď mohla som počúvať chlapské báchorky o tom, čo má ktorý lepšie a väčšie ako jeho sused, pri ktorých som sa nasmiala, ako nikdy v živote. Poväčšine rozbolelo ma bruško, keď sa tata chystal
na jedno, lebo dve, v nedeľu po obede medzi chlapov do krčmy.
Najradšej som počúvala strýka Blažka.
Vyprával ako rozprávková knižka.
Čím viac ho chlapi popchávali, tým viac pridával si, tým väčšie mal včely, zajacov, tým viacej mal dcér, pretože za každú cenu chcel mať syna, veď on bol chlapisko, on bol, ako sa patrí horal, aj keď meral iba 160 centimetrov - ešte k tomu v čižmách.
Tam, kde bol náš strýko, tam bola vždycky veľká psina. Tata ma posadil na stoličku a opýtal sa strýka: „Počúvaj ma, Blažko! Vraj sa chystáš stavať dom pre svoju dievku, čo chodí za ňou ten lieskovan?
To je šikovný chalan. Hrá dobre futbal, bol by z neho dobrý útočník. Takého by sme, na môj veru, potrebovali do oddielu. Čo ty na to? Bude svadba?"
Strýko sa poškrabkal za uchom a tváril sa nezvyklo ustarane: „Veď hej, ale najskôr musím opraviť strechu.“ „Ale veď strechu si prerábal nedávno, či nie?”
Blažko šibalsky zažmurkal
a bez zaváhania vysúkal pohotovú odpoveď: „To máš pravdu, lenže včely som v zime vykŕmil cukrom zo Slaného,
čo priniesla moja starká
z brigády, z repy, z Čiech a to ti je naozaj výživné žrádlo.
Ty muchy mi po ňom nosia med v kýbľoch a občas s nimi nedoletia. Boli také ťažké, že im popadali a rozlámali škridľu. To už nie je strecha, ale sito.“ To sa ešte stále vykrúcal, nechcel priznať, že už zase bude stavať nový dom, už piaty, pre ďalšiu svoju dievku súcu na vydaj.
Medzitým si k tým vysmiatym humoristom prisadol, od vedľajšieho stolu, aj klampiar Ďuro a hneď začal mudrovať: „Keď budeš už opravovať strechu Blažko, mal by si si nechať vyčistiť aj ríne. Určite budú
od toho medu zanesené a to vieš, voda je sviňa, tá si cestu nájde!“ Blažkovi priniesol na posilnenie pohárik slivovice, dobre vedel, že má ešte ďalšie dievky nevydaté a možno ešte nejaká pribudne, veď jeho žena bola čiperná, vždy vysmiata a plná života.
Strýko sa nadýchol, obrátil darovanú slivovicu na ex, zapil ju pivom a navrhol návštevu u nich doma: „Tak dobre! Prídi
ku nám, dohodneme to. Žena zabila zajaca, navarila z každého ucha tanier huspeniny, mäsko prešpikovala slaninkou a upiekla
na bukovom dreve.
Tých zajacov už nemôžem ani cítiť, začínam mať chuť
na prasiatko, a to pekne vyúdené na slivke.
Bude zabíjačka, ale musíš prísť ty Ferko, pretože Mišo by na tu sviňu nemal silu.
To ti je svinisko ohromné ako teľacko, musel som aj chlievu zdvihnúť strechu, aby sa tam vôbec pomestila.
Vykŕmili sme ju burgyňou, čo svokra nasiala na tom záhumienku, čo rozsypal sa nám ten liadok z Chile, keď bola ta prietrž a vrecká sa nám rozmokli na voze.“
Zrazu, odkiaľsi, pripotácal sa sváko Ondrej k nášmu stolu a natiahol ruku k facke: „Takú ti dám .... jednu po papuli, .... ty starý somár! Ty .... ty pľuha cigánska! Vylepím ti jednu, že vybehne ti sopeľ, ty chruňo jeden … akísi.“
Chlapi vybuchli v hurónsky smiechot, až plieskali sa do kolien pri lapaní dychu. Ondrej hodil balans, prichytil sa Blažka za rameno, ale nakoniec iba chrapľavo zajódloval, zalengal vzduchom a terigal sa pre ďalšie pivo.
Mrmlal si pod fúzisko do vrávoravého kroku voľačo o somároch sprostých, cigáňoch hlúpych a vychýrených zlodejoch.
Ešte stále nedokázal zabudnúť Blažkovi,ako ho v lete pred piatimi rokmi dobehol, keď mu predal do jeho zbierky hmyzu v škatuľke od zápaliek vzácneho chrobáčika, čo vraj priniesol mu jeho sused, ktorý sa vrátil domov od príbuzných z Ameriky.
Ondrej ho vtedy kúpil za demižón najlepšej slivovice z pred dvanástich rokov, keď poviedlo sa teplé leto
a slivky boli najsladšie,
čo pamätali v celej dedine.
To sa ešte nevedelo o mandelinkách.
Za pár rokov na to,
už zbierali mandelinky po kýbľoch
a podaktorí lenivejší dedinčania
začali na americké chrobáčiky
so zasmušilým úškľabkom
hojne sypať biely prášok,
prejemňučký JED
hrozivo zákerné DDT.
(10.01.2007)
Anastázie Mahovská:
www.pozitivni-noviny.cz/cz/clanek-2006121570
webmaster: Lukáš Podzimek